Hans-Georg Gadamer: Dedičstvo a budúcnosť
Ako osemdesiatpäťročný som najstarším dieťaťom storočia, ktoré si chceme v tejto sérii prednášok „prehliadnuť“. Prežil som túto búrlivú epochu od môjho detstva až po dnes a môžem byť teda považovaný za svedka, ktorý si netrúfa hovoriť o politických a spoločenských udalostiach ako odborník, ale ktorý si spomína na všetko to, čo sa udialo, a spája to s otázkou, čo má spoločné filozofia – obor, ku ktorému mám čo povedať – s našou celkovou situáciou, s našimi obavami, našimi nádejami a našimi očakávaniami. Teraz by si mal byť každý vedomý toho, že aj teoretický človek, ktorý venoval život čistému poznaniu, závisí na spoločenskej situácii a politickej praxi. Je to spoločnosť, ktorá dokonca ako prvá umožňuje odstup, ktorá je nám stanovená ako úloha v povolaní. Bolo by ilúziou myslieť si, že život, ktorý je venovaný teórii, by bol raz oslobodený od politického a spoločenského života a jeho vplyvov. Mýtus o slonovinovej veži, v ktorej teoretici žijú, je neskutočnou fantáziou. Všetci sme uprostred spoločenského mechanizmu.
My, čo sme si prešli dvoma svetovými vojnami a ich medzi obdobiami a následkami, naozaj vôbec nemôžeme prísť do pokušenia uveriť, že sme v slonovinovej veži. Ale čo sme sa pritom naučili? Oplatí sa opýtať sa s Hofmannsthalom: „Čo pomôže, že sme veľa videli?“ Možno povie aspoň niečo, keď napríklad budem rozprávať o tom, keď som raz ako mladý gymnazista v r. 1913 pri príležitosti jednej výstavy dostal jesť prvé pečivo pripravené na rastlinnom oleji – s názvom Palmin. To bola neslýchaná novinka v Sliezsku, ktoré oplývalo maslom, kde som vyrastal – mimochodom bol to aspekt nemeckej koloniálnej politiky r. 1913. Niečo môže vypovedať aj to, keď budem rozprávať, ako nás naplnila údivom prvá vzducholoď – táto vzduchom plávajúca cigara. Bolo to tak, že sme už ako chlapci začali vnímať niečo z epochy, z jej sebavedomia, z jej viery, z jej nádejí a samozrejme aj z jej obáv.
Ako všetky deti, cítil som predovšetkým na príležitostnej skrytej vážnosti v otcových slovách, že vo svete je nie všetko práve najlepšie. Tak je v mojej pamäti nezabudnuteľným prepuknutie vojny v r. 1914, keď som s vážnou ľahkovážnosťou zvedavého chlapca nadšene zvolal: „Ó, to je paráda“, a môj otec mi s hlbokou vráskou na čele povedal: „Nevieš, o čom hovoríš.“ Je to epocha oboch svetových vojen a obdobie medzi nimi, ktoré tvorili moju mladosť. Jednou ranou skončil optimistický obraz budúcnosti a pocit zo života, ktorý veril v pokrok. Síce to bolo patriotické opojenie a všeobecný entuziazmus, ktorý s vypuknutím prvej svetovej vojny so sebou strhol celý národ v prvých týždňoch, a tak to bolo vo všetkých štátoch Európy. Druhá svetová vojna s ním nemala vôbec nič porovnateľné. Vypuknutie druhej svetovej vojny som zažil v Lipsku – bola to akoby pohrebná nálada, ktorá sa rozkladala nad všetkým.
Copyright © hronka.sk