Dalfar: Kruhový denník II.
Druhý zväzok Kruhového denníka obsahuje zápisky o literatúre, hudbe, filmoch, o cestách vonkajších aj vnútorných. Od januára 2016 do decembra 2017, od Bratislavy po Benátky, od Ajvaza po Žižeka. Denníkový žáner je pre autora prostriedkom, ako prostredníctvom každodenných dojmov, reflexií a myšlienok vytvoriť jedinečnú mozaiku vlastnej tváre ajkultúrneho celku.
Peter Singer: Oslobodenie zvierat
Témou knihy je nadvláda ľudských bytostí nad bytosťami ne-ľudskými. Táto nadvláda spôsobuje stále obrovské množstvo utrpenia a bolesti zvierat. Boj proti nej je pre autora práve tak dôležitý, ako bol boj za mravné a sociálne otázky v minulých rokoch. Kniha inšpirovala
široké celosvetové hnutie, ktoré má teraz stovky organizácií a milióny členov. Oslobodenie zvierat bolo prvou modernou prácou, ktorá obhajovala názor, že ľudia, brániaci utrpeniu spôsobovanému zvieratám, nie sú iba skupinky preháňajúcich a precitlivelých histerikov. Peter Singer pri obhajobe svojho názoru detailne popisuje neospravedlniteľné bolesti, ktorými trpia zvieratá pri vedeckom, vojenskom či obchodnom výskume, a nehumánne procesy pri
zaobstarávaní mäsa pre spotrebiteľov – pre tých ľudí, ktorí sa sami postavili do pozície ignorantstva reality výroby mäsa. Tá je nielen eticky neobhájiteľná, ale aj nehanebnemárnotratná.
Paul Ricoeur: Fenomenologická škola
Kniha svetoznámeho filozofického autora Paula Ricoeura Fenomenologická škola, ktorá vyšla v roku 2004, obsahuje články, reflektujúce myslenie fenomenologického hnutia druhej vlny,
respektíve inej fenomenológie, ako bola Hegelova. Ťažiskom záujmu Ricoeura sa stávajú Karteziánske meditácie (Hua I: Cartesianische Meditationen und Pariser Vorträge) Edmunda Husserla, jedného z jeho učiteľov, a jeho druhý diel Ideí (Hua IV: Ideen zu einer reinen
Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie. Zweites Buch: Phänomenologische Untersuchungen zur Konstitution), ktoré preložil a vybavil poznámkami, pričom nezabudol ani na jeho slávnu Krízu (Hua VI: Die Krisis der europäischen Wissenschaften und die transzendentale Phänomenologie. Eine Einleitung in die phänomenologische Philosophie). Rozhodne budú pre čitateľa obohacujúce osobné reflexie Ricoeura nad rôznymi kľučkami miestami až škrupulózne starostlivého Husserlovho myslenia, časový prierez jeho myšlienkami, zdanlivé protirečenia a presuny záujmu, na ktoré autor upozorňuje, hodnotenie
a určenie významu vo filozofickom myslení súčasnosti. Pre čitateľa môže byť zvlášť zaujímavé svojrázne umiestnenia Husserlovho diela do kontextu celkového filozofickéhomyslenia a náznaky fenomenológie Husserlovského štýlu predovšetkým u Immanuela Kanta.
Dalfar: Kruhový denník I.
Richard Sennett: Korózia charakteru
V knihe Kruhový denník I. sa autor snaží textovo, chronologicky, denníkovou metódou zachytiť a zaznamenať kultúrnu vrstvu spoločnosti. Prečítané, zažité, odpočuté, aktuálne aj nadčasové, to všetko videné a zaznamenané z pozície subjektívneho pisateľa. Kruhový denník I. je záznamom súvislého prežívania kultúry, v ktorom hrá dôležitú úlohu kontinuita a dlhodobosť, aj s návratnosťou motívov, so zmenou pohľadu a vrstviacimi sa súvislosťami.Citáty, glosy, reflexie, úvahy, aforizmy vytvárajú veľkú mozaiku celku: jedného života ajednej kultúry.
Práca Korózia charakteru amerického sociológa Richarda Sennetta predstavuje jednu zo zásadných sociologických diagnóz konca
20. storočia. Autor v knihe skúma zmenu paradigmy postojov k práci počas posledných dvoch generácií. Hoci bola napísaná pred vyše dvadsiatimi rokmi, zmeny, ku ktorým svojho času došlo v americkom prostredí, sa postupom času stali globálnymi. Na knihe je zaujímavé, že spája originálne vedecké rozbory s pútavými reportážnymi a esejistickými pasážami. Autor konštatuje, že prechodom od chápania práce ako celoživotného projektu k práci ako epizodickému dobrodružstvu neustále spojenému s rizikom sa v spoločnosti stráca pevný referenčný rámec, vďaka ktorému bol človek schopný
vytvoriť si zmysluplný motív svojho života. Tak sa formuje mentalita ustavičného provizória, znemožňujúca vytvorenie pevného charakteru a identity, na ktorých by bolo možné skonštruovať osobnú biografiu. Dôsledkom je podľa Sennetta odmietanie všetkého stáleho,
odmietanie autority a zodpovednosti a vytvorenie nového charakterového typu – človekaironického.
Hani Kedar-Kehat: Moja Nitra
Hani (Helenka) Krausová mala päť rokov, keď pod priamym patronátom nacistického Nemecka vznikla formálne samostatná prvá Slovenská republika, a jedenásť, keď bola oslobodená Červenou armádou. Autorka v týchto pamätiach podáva napínavý príbeh nielen svoj, ale celej svojej rodiny, ktorý je zároveň prepletený s osudom celej židovskej komunity.
Vo svojom výsostne autobiografickom diele Hani Krausová opisuje boj svojej rodiny o prežitie, pričom podáva aj svedectvo o nezištnej pomoci viacerých slovenských rodín, ktoré im pomohli zachrániť sa. Hani Krausovej sa viackrát pošťastilo uniknúť pred zadržaním a následnou deportáciou. Keď sa spolu so svojím bratom Benjamínom a s rodičmi vrátila do Nitry, odkiaľ pochádzali, s bolesťou museli prijať krutý a neodvrátiteľný fakt, že väčšina členov kedysi prosperujúcej židovskej komunity bola zavraždená. V roku 1949 sa jej aj sbratom za pomoci sionistického hnutia podarilo emigrovať do Izraela. Kniha je ilustrovaná
viacerými dobovými fotografiami.
Oriana Fallaci: Rozhovor so sebou samou. Apokalypsa
Oriana Fallaci (* 1929, † 2006) bola talianska novinárka, ktorá sa stala známou vďaka rozhľadeným a pútavým rozhovorom s mocnými ľuďmi svetovej politiky v druhej polovici dvadsiateho storočia. Autorka bola a je oceňovaná za svoj nezameniteľný literárny prejav, chválená aj ostro kritizovaná za svoje názory, ktoré – ako sama vyhlásila – písala „slobodne a neposlušne“. Po niekoľkoročnej odmlke sa k publicistike vrátila po udalostiach 11. septembra 2001. Rozhovor so sebou samou s obsiahlym doslovom pod názvom Apokalypsa dokončila krátko predtým, ako prehrala svoj zápas s rakovinou. V netradičnom žánri
autointerview sa nevyhýba osobným vyznaniam, úvahám nad svojím životom a chorobou, ale všetko smeruje k jej opisu mravného a intelektuálneho úpadku západnej civilizácie. S charakteristickou otvorenosťou píše o islamskom terorizme, kríze európskych hodnôt,
demaskuje pokrytectvo politikov a nastavuje zrkadlo rezignovanej západnej spoločnosti. Hoci od napísania knihy a smrti autorky uplynulo vyše jedno desaťročie, nastolená téma krízya konfliktu civilizácií zostáva aktuálna dodnes a – ako novinárka sama predvídala – do hĺbky
poznačuje charakter svetovej politiky.
Ingo Schulze: Peter Holtz
Ingo Schulze (* 1962, Drážďany) patrí k silnej strednej generácii východonemeckých spisovateľov. Vyštudoval klasickú filológiu v Jene, od polovice 90. rokov tvorí na voľnej nohe, žije v Berlíne. Píše romány, poviedky a novely, najčastejšou témou je život v NDR, zjednotenie Nemecka a súvisiace politické a spoločenské zmeny. Za svoju tvorbu získal významné literárne ocenenia, tri z jeho románov boli nominované na Nemeckú knižnú cenu, naposledy Peter Holtz. Schulzeho dielo je slovenskému čitateľovi známe prostredníctvom románu Nové životy (Slovart 2008, preklad Marián Hatala). Peter Holtz opätovne zrkadlí nemecké novodobé dejiny – prechod NDR do NSR, ibaže autor si tentoraz vybral netradičné prostriedky – kompozícia románu pripomína pikareskný (šibalský) román, kde je hlavným hrdinom tzv. pikaro (šibal), ktorý zosobňuje ideál ľudovej podnikavosti a chytrosti, prechádza celým radom viac či menej napínavých príhod a snaží sa za každú cenu prežiť. Pikareskný román, ktorý vznikol ako román ľudový, antihrdinský, sa vyznačuje vyrozprávaním životnej cesty šibala v prvej osobe. Obyčajne ide o dieťa bez rodičov, ktorého život naučí prebíjať sa, ako sa dá. Drsné prostredie, irónia, sarkazmus a čierny humor sú prostriedky, ktorými autor zachytáva prostredie. Ide prevažne o kritický a pomerne drsný pohľad na život, s ktorým pikaro zápasí odmalička. Základné pozície pikara sú osamelosť a sloboda. Protagonista Peter rozpráva v prítomnom čase jednoduchými slovami svoje zážitky. Dej románu sa odohráva od roku 1974 do konca tisícročia, rok narodenia protagonistu je totožný s autorovým. Outsider Peter vyrastá ako sirota v detskom domove. Hodnoty socializmu berie veľmi vážne, v dôsledku čoho dochádza k humorným zápletkám. Skutočné spoločenské pomery sa veľmi odlišujú od ideálu dospievajúceho. Peter chce vždy len dobre, ale práve preto sa ustavične dostáva do problémov. Dianie koncom 80-tych rokov si vysvetľuje po svojom, zjednotenie Nemecka a život v kapitalizme otrasú jeho stereotypmi v myslení a správaní, s čím sa musí jednostaj vyrovnávať. Autor stojaci za zdanlivo jednoduchým rozprávaním hlavnej postavy našiel nezvyklý a nový spôsob, ako spracúvať súčasné dejiny inak ako dokumentárne. Schulze v novom románe síce zredukoval svoje rozprávačské možnosti, ale práve tým otvoril čitateľovi celkom nový, zarážajúci uhol pohľadu na atmosféru nemeckého prostredia nedávnych prelomových rokov. A slovenský čitateľ v ňom nájde paralely k situácii doma.
Elias Canetti: Zaslepenie
Elias Canetti sa narodil v roku 1905 v bulharskom meste Ruse na brehu Dunaja, kde sa usadila židovská komunita vyhnaná zo stredovekého Španielska. Jeho rodičia sa neskôr presťahovali do Viedne, kde si „vybral“ aj literárny jazyk, v ktorom napísal všetky svoje opusy, hoci nemčina nebola jeho materinským jazykom. Vo Viedni študoval prírodné vedy a dosiahol titul doktora. Zároveň pracoval na svojom prvom a jedinom románe, ktorý nazval Zaslepenie (Die Blendung) a ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1935 po rôznych peripetiách. Popularitu v intelektuálnych kruhoch získala kniha až po 2. svetovej vojne, keď sa unisono interpretovala ako závažné podobenstvo o modernom svete. Vlastne za túto knihu dostal E. Canetti Nobelovu cenu za literatúru (1981). Vytvoril aj ďalšie svetoznáme diela, z ktorých vynikajú jeho trojdielne memoáre Zachránený jazyk, Fakľa v uchu a Hra očí. E. Canetti zomrel v roku 1994. Protagonista románu Zaslepenie Peter Kien je odborník na čínsky jazyk a kultúru. Vlastní obrovskú súkromnú knižnicu, ktorá sa v románe variuje v rôznych reálnych aj surreálnych súvislostiach. Stretáva sa s viacerými čudákmi vo viac či menej absurdných situáciách, pričom autor využíva aj motívy z iných literárnych diel – od Homérovej Odysey až po Danteho Božskú komédiu a Cervantesovho Dona Quijota. Pre román sú príznačné alúzie, dvojzmysly, predbiehania deja, paródie, vedomé používanie klišé a iné. Voľne sa pohybuje v čase a neguje aj logické súvislosti. To všetko vytvára z textu originálny konglomerát odrážajúci náš svet. Hlavným motívom je zaslepenie a „slepota“ v rôznych podobách – ako skutočnosť aj ako metafora.
Noam Chomsky: Rekviem za americký sen
Vo svojej knihe Rekviem za americký sen: 10 princípov koncentrácie bohatstva a moci sa Noam Chomsky venuje utopickej predstave súčasného neoliberalizmu a kapitalizmu, ktorú dáva do nevšednej súvislosti s reálnym stavom americkej ekonomiky a spoločnosti. Postupne v nej rozoberá aj historický prechod k súčasnému politickému systému Spojených štátov od jeho počiatkov v druhej polovici 18. storočia, ktorý v konečnom dôsledku viedol k stabilizovaniu ideológie neoliberalizmu v americkej spoločnosti, kultúre a politike. Vysvetľuje, ako veľké korporácie indoktrinujú verejnosť, akadémiu a médiá pre podporu projektu, ktorý devastuje nižšie a stredné triedy populácie Spojených štátov. To celé Chomsky uchopuje a segmentuje do desiatich základných princípov, ktoré prispievajú k výraznému rozširovaniu príjmovej nerovnosti medzi vrstvami americkej spoločnosti. Medzi tieto princípy patria: redukovanie demokracie, tvarovanie ideológie, prestavovanie ekonomiky, prenášanie bremena, útočenie na solidaritu, riadenie regulačných úradov, konštruovanie volieb, držanie populácie v jednej línii, fabrikovanie súhlasu a marginalizácia populácie. Každý z týchto princípov Chomsky dôkladne popisuje a svoje tvrdenia podporuje prostredníctvom širokej palety rôznych primárnych zdrojov, od Aristotelovej Politiky, cez prejavy Martina Luthera Kinga Jr, až po sociologické štúdie Martina Gilensa a Benjamina Pagea.
Arnold Gehlen: Pračlovek a neskorá kultúra
Predkladaná kniha patrí k základným dielam zaoberajúcim sa filozofiou inštitúcií; má najmä sociologický a antropologický charakter. Skladá sa z troch častí: Prvá je venovaná problému inštitúcií ako takému a zohľadňuje aspekty tejto problematiky v teoretickom aj historickom pohľade. V druhej časti sa píše o „archaických kultúrach“, pričom sa autor dotýka aj takých, na prvý pohľad exotických otázok, akými sú totemizmus, mágia, extáza, opojenie, askéza a podobne. Tretia, záverečná časť je akýmsi zhrnutím (prírodné náboženstvá, úlohy filozofie, výhľady). Kniha je dodnes jedným z najviac inšpirujúcich zdrojov pre sociologickú analýzu inštitúcií. Nikto neprepracoval symbolickú štruktúru stabilizácií vyplývajúcich zo spoločných ľudských činností cestou rituálneho sprítomnenia lepšie ako Gehlen. Autor sa najmä v neskorších rokoch zaoberal dejinami ľudskej kultúry a jej ohrozením modernou technikou. Patril tak k výrazným postavám „kultúrnych kritikov“ modernity.
Milan Špak: Osamelé cédre
Zámerom knihy Osamelé cédre je priblížiť čitateľovi život a tvorbu troch umelcov v Slovensku zabúdaných, ktorí napriek tomu, že sa narodili tu, dosiahli svetové uznanie v zahraničí. Kniha predstavuje najmä vnútorný život a duchovné hľadanie Ladislava Mednyánszkeho, Tivadara Kosztku Csontváryho a Bohuslava Reyneka. Na ich životnom zápase a úsilí o autentickosť nielen v umení, ale aj v bytí, chceme poukázať na hodnoty, ktoré nie sú limitované časopriestorovým horizontom. Autor knihy sa sústreďuje na duchovnú podstatu umenia, ktorá v jeho vlastnej tvorbe tvorí primárne miesto, poznatky čerpá teda z vlastných skúseností výtvarníka, pričom sa odvoláva aj na autorov z okruhu Sophia Perennis. Podtitul knihy Sprirituálne poslanie ako umenie, umenie ako spirituálne poslanie prezrádza, že autentické umenie je spirituálnou cestou a že spirituálna cesta je umením života. Bez tohto prepojenia je umenie redukované na zábavu, sebaprezentáciu a jeho hodnota sa devalvuje. Životy L. Mednyánszkeho, T. K. Csontváryho a B. Reyneka sú neustálym hľadaním dokonalosti na základe seba-vzdania a pokory, ktoré sa odrážajú v ich tvorbe. Umelci s odlišnými charaktermi a maliar-skym výrazom a predsa jednotní v hľadaní Krásy, Pravdy a Dobra. Kniha sa stavia odvážne na stranu Krásy a Pravdy ako objektívnych princípov – obhajuje teda hodnoty, ktoré postmo-derna relativizovala.
Martin Lings: Staroveké viery a moderné povery
Kniha Martina Lingsa Staroveké viery a moderné povery odhaľuje ilúzie, na ktorých je postavená moderná spoločnosť, ako napr. „idea pokroku“, a poskytuje kľúč k nastoleniu rovnováhy medzi omylmi dnešnej doby a múdrosťou dávnej minulosti. Neobhajuje však minulosť na úkor prítomnosti, ale oceňuje klady oboch za podmienok, že vidíme dnešnú dobu takú, aká skutočne je, a nie takú, ktorú nám prezentujú jej ctitelia. Dr. Martin Lings vo svojej knihe odhaľuje svet, v ktorom možno preklenúť staroveké viery a moderné povery múdrosťou odovzdávanou od staroveku až po dnešné časy. Predkladané dielo je snahou o nastolenie rovnováhy medzi kultom dnešnej doby a minulosťou. Kult dnešnej doby, ktorý je naozaj kultom nás samých, vytvára kolektívnu štruktúru mysle, znemožňujúcu orientáciu človeka a spôsobuje infláciu duše, ktorá je nekompatibilná so skutočnou inteligenciou a už vôbec nie so spiritualitou. Martin Lings pôsobil dlhé roky na univerzitách v Káhire, Litve a v Londýne (doktorát získal na Oxfordskej Univerzite), kde neskôr pracoval pre britské múzeum a knižnicu ako správca východných manuskriptov. V islamskom svete sa stal uznávanou autoritou (prijal meno Abú Bakr Sirādž al-Dīn) a získal titul šejk súfijského rádu. Ako popredný predstaviteľ Sophie perennis – nábožensko–filozofického smeru, známeho aj ako tradicionalizmus – vydal desiatky kníh, zaoberajúcich sa transcendentnou jednotou náboženstiev, súfizmom, tradičným umením, Shakespearom a poéziou.
Martin Buber: Otázka jedincovi
Dielo Otázka jedincovi má zásadné miesto v tvorbe významného mysliteľa 20. storočia Martina Bubera. Narastajúci záujem o Buberovu dialogickú filozofiu sa intenzívne týka aj spisu Otázka jedincovi, najmä pre jeho silnú väzbu na myslenie Sørena Kierkegaarda. Autor sa v diele zaoberá predovšetkým základnými otázkami filozofickej antropológie, filozofie dialógu, filozofie existencie, sociálno-politickej filozofie a teológie. Nosnou témou je rozpracovanie konceptu „zodpovedného jedinca“, ktorý predstavuje korektív voči individualizmu aj kolektivizmu. „Zodpovedný jedinec“ je redifiníciou Kierkagaardovej kategórie jedinca, ktorej Buber vyčíta najmä náboženský akozmizmus, z ktorého vyplývajú negatívne sociálno-politické dôsledky (napr. apolitickosť). Buber predstavuje človeka ako bytosť, ktorá sa stáva sebou samým (zodpovedným jedincom) nie v bytostnom vzťahu k sebe samému, ale k druhým ľuďom, či už ako jednotlivcom alebo ako spoločnosti a v bytostnom vzťahu k Bohu a k svetu. V tomto diele sa Buber zameriava na skúmanie vzťahu medzi bytostným vzťahom človeka k Bohu a k celku verejnosti.
Ivan Čičmanec: Z večerných kontemplácií
Táto knižná publikácia má poeticko-reflexívny charakter. Text knihy je rozdelený na rad kratšíchnavzájom voľne súvisiacich kapitoliek, v ktorých sa kontrapunkticky striedajú esejistické úvahy z oblasti filozofie, estetiky, literatúry a náboženstva s čisto beletristickými útvarmi, ktoré majú charakter krátkej poviedky alebo básne v próze. Celý kontemplatívny cyklus predstavuje moderného človeka ako rozštiepenú a rozporuplnú bytosť, zároveň však poukazuje na jeho duchovný a tvorivý potenciál, vďaka ktorému môže jednotlivec tieto svoje ohraničenia prekonávať. Autor sa okrem iného pokúša hľadať najhlbšie motívy ľudského konania a aj analyticky spochybňovať viaceré z tzv. tradičných, resp. etablovaných právd a naznačovať možnosti ciest tvorivého a samostatne mysliaceho človeka k dosiahnutiu vnútornej slobody. V reflexívnych častiach dominujú témy kozmického rozmeru človeka a existenciálnej revolty, v beletristických sekvenciách je zasa častý motív spoločenského outsidera a pútnika, pričom pútnictvo sa tu dá chápať aj ako metafora duchovného hľadania. Kniha myšlienkovo nadväzuje na viaceré prúdy staršieho aj novšieho európskeho, sčasti aj ázijského myslenia (starogrécka filozofia, židovsko-kresťanská duchovná tradícia, hinduizmus, budhizmus, filozofia Schopenhauera, Nietzscheho, existencializmus, psychoanalýza a i.).
Dalfar: Mimochodom
Kniha Mimochodom je zbierkou samostatných textov venovaných rôznorodým témam, ktoré však zároveň spája optika marginálií alebo „mimochodnosti“. Jednotlivé reflexie využívajú metódu marginálií v oboch významoch slova: sú poznámkami na okraji každodenných javov a zároveň sa venujú tým zdanlivo menej významným, alebo možno len menej nápadným a zdôrazňovaným témam. Sú teda poznámkami k marginalizovaným témam a zároveň sú školou pohľadu, ktorý sa učí rozpoznať v zdanlivom okraji zásadný priestor slobody, sebarealizácie a tvorivosti. Mimochodom znamená „chodiť pomimo“ – vychodených a predpokladaných ciest, okázalých tém, vopred stanovených významov. Marginálie sú tak prezentované ako priestor čitateľskej sebarealizácie a slobodnej diskusie, v ktorom sa pasívne čítanie mení na aktívne dopisovanie, prepisovanie a komentovanie textu a tým aj formovanie seba ako tvorivého čitateľa.
François Chenet: Indická filozofia
Popredný francúzsky indológ a znalec indického myslenia François Chenet, ktorý je autorom knihy Indická filozofia, vedie jedinú katedru komparatívnej filozofie vo Francúzsku (na univerzite Sorbonna). Jeho kniha je napísaná veľmi hutným jazykom s dôrazom na sprostredkovanie čo najväčšieho množstva informácií o vývoji a charaktere rôznych filozofií, ktoré sa zrodili na indickom subkontinente, na pomerne malej ploche. V súčasnosti, ktorá je charakterizovaná globálnou povahou rôznych hospodárskych, politických a spoločenských procesov, akoby sa zabúdalo na to, že po stáročia, ba tisícročia bolo poznanie ľudských spoločenstiev s univerzálnym dosahom plodom pozorovania a ponorenia sa do hĺbky života, ktoré sa uskutočňovalo v priestorovo a kultúrne viac či menej ohraničenom rámci. Globalizácia tieto rámce prehliada, nemôže ich však poprieť. Je preto potrebné, aby sme mali možnosť oboznámiť sa s najvyššími duchovnými a kultúrnymi výkonmi iných civilizácií. Kniha francúzskeho indológa Françoisa Cheneta túto možnosť prináša. Slovenský záujemca dostane po prvý raz možnosť zoznámiť sa so všetkými hlavnými indickými filozofickými prúdmi.
Frédéric Gros: Filozofia chôdze
Kniha Filozofia chôdze francúzskeho filozofa Frédérica Grosa, profesora politickej filozofie na Univerzite Paríž XII, je bestsellerom na knižnom trhu. Ide o filozofickú knihu písanú ľahkým esejistickým perom, prístupnú aj bežnému čitateľovi. Predajnosť knihy len vo Francúzsku dávno presiahla počet 100 000 výtlačkov. Samotná téma chôdze, tej najobyčajnejšej a najprirodzenejšej ľudskej činnosti, je tu z filozofickej perspektívy reflektovaná v rozličných podobách prechádzania, putovania či túlania sa. V 25 esejach autor postupne otvára nesamozrejmé súvislosti medzi písaním, literatúrou, premýšľaním a chodením, prechádzaním sa. Chôdza nie je nijaký šport, nejde pri nej o techniku, súťaženie, výsledky a víťazstvá – oveľa viac je slobodným, často pomalým kráčaním bez vopred daného cieľa. Inak vyzerá lesná vychádzka, inak zasa putovanie horskými úbočiami, mestský flanér nedá dopustiť na výhody spojené s potulkami modernou megapolis. Kniha ponúka aj veľa zaujímavých súvislostí medzi chôdzou a osobnosťami, ktoré sa „ňou“ preslávili: kynici, F. Nietzsche, A. Rimbaud, J.-J. Rousseau, M. Gádhí, H. D. Thoureau, G. de Nerval. Téma chôdze je blízka nám všetkým, môžeme ju slobodne praktizovať hocikedy sa nám zachce, je zadarmo, je to „radosť chudobných“ – jej zmysel však vôbec nespočíva len v jej výkone, podporuje aj duchovnú tvorbu: človek si pri nej oddýchne, zregeneruje svoje telesné a duševné sily: telo, nohy nás nesú ako samotný nosič, zatiaľ čo mysľou sme už možno kdesi inde. Telo vedie dialóg s mysľou v režime oslobodenom od starostí a stresu z práce a domácich malicherností; dodáva nám odvahu vykročiť tým „správnym smerom“, nech je to hocikedy.
Ernesto Sabato: Rezistencia
Ernesto Sabato vyštudoval teoretickú fyziku, ale sľubne sa rozvíjajúcu kariéru fyzika opustil, aby sa venoval literatúre, lebo bol presvedčený, že práve ona, a nie veda, dokáže poskytnúť kľúč k záhadám ľudskej existencie. Je autorom troch významných románov, z ktorých boli dva preložené aj do slovenčiny (Tunel samoty, 1965 a O hrdinoch a hroboch, 1980). Jeho eseje však doteraz v Slovensku knižne nevyšli, pričom práve v tejto oblasti bol E. Sabato mimoriadne úspešným autorom. Aj do literatúry vstúpil práve ako esejista knihou Jedinec a vesmír (Uno y el universo, 1945). V Sabatových esejach dominujú dve ťažiskové témy: človek v čase krízy a otázky o poslaní literatúry. Celé Sabatovo dielo je preniknuté hlbokými filozofickými úvahami o zmysle našej existencie, o dobre a zle, ale aj o nástrahách virtuálneho sveta a potrebe pestovania tradičných hodnôt. Kniha La resistencia (Rezistencia) obsahuje šesť esejí, v ktorých sa autor zamýšľa nad „malými“ aj „veľkými“ vecami každodenného života. Je napísaná sugestívnou epištolárnou formou a je svojským literárnym odkazom tohto veľkého humanistu, keďže ju písal na sklonku svojho života. Obsah: Prvý list: Malé a veľké, Druhý list: Staré hodnoty, Tretí list: Medzi dobrom a zlom, Štvrtý list: Spoločné hodnoty, Piaty list: Rezistencia. Epilóg: Rozhodnutie a smrť.
André Comte-Sponville: Šťastie bez ilúzií
Kniha André Comte-Sponvilla Šťastie bez ilúzií je prepisom prednášky autora a diskusie v rámci filozofických pondelkov v Bouguenais vo Francúzsku. V jeho úvode sa autor zamýšľa nad pojmom šťastia, ktorý je predmetom filozofickej reflexie od čias, ako Gréci vymysleli pojem filozofia – láska k múdrosti. Každý človek chce byť šťastný – otázka je, ako to dosiahnuť. Spôsob, ktorý ponúka autor, je premýšľanie, ktorého predmetom je život, prostriedkom rozum a cieľom šťastie. Spolu so šťastím je v centre záujmu autora nádej (espoir) a jej opak (désespoir), pričom pojem beznádeje chápe nie vo význame zúfalstva, ale v etymologickom význame ako chýbajúcu nádej, očakávanie, stav bez túžob a ilúzií. V prvej kapitole sa autor pýta, prečo nie sme šťastní – nie vtedy, keď nás stíhajú choroby, úrazy, úmrtia blízkych, ale vtedy, keď sa navonok nič zlé nedeje, keď máme všetky predpoklady byť šťastní – no nie sme. V druhej kapitole nám autor ponúka stratégiu, ako sa oslobodiť od bludného kruhu túžob a sklamaní. Tretia kapitola sa opiera o Spinozovu myšlienku, že beznádej a blaženosť nie sú opozitá, ale dve strany tej istej mince, ktorou je múdrosť. Mudrc nič neočakáva, nič mu nechýba. Je šťastný. Takéto šťastie sa nazýva aj láska. Nie platónska láska, pri ktorej je láska túžbou po niečom, čo chýba, ale spinozovská láska, pri ktorej je láska radosťou z toho, čo je.
Bernhard Waldenfels: Základné motívy fenomenológie cudzieho
Centrálnymi témami fenomenológie cudzieho sú podľa Bernharda Waldenfelsa poriadok, pátos, odpoveď, telo, pozornosť a interkulturalita. Ako výnimočné sa vynára cudzie vo forme narúšania, odklonov a nadbytkov vzhľadom na hranice poriadkov. Tým sa kladie otázka, ako sa dostaneme k cudziemu bez toho, aby sme ho zbavili jeho ostňa. Z toho vychádza responzívny charakter fenomenológie, ktorý vychádza za intencie a pravidlá v udalostiach a nárokoch. Odpovedajúce Ja sa predstavuje ako telesné Ja, ktoré nikdy nie je celkom pri sebe samom. Cudzie začína vo vlastnom dome. Začína už pri pozornosti, keď nás niečo zaujme. A nekončí napokon pri interkulturalite, ktorá je výzvou aj pre filozofiu. Globálne myslenie sa
pritom nedá ani očakávať, a ani želať. Pokus prekročiť hranice bez toho, aby sme ich
odstránili, patrí k dobrodružstvám cudzieho medzi kultúrami. Fenomenológia cudzieho má svojich predchodcov v autoroch ako M. Bachtin, S. Freud a H. Maus, ale aj I. Calvino, F.Kafka, R. Musil a P. Valéry.
Dalfar: Architektúra času
Zbierka úvah a esejí Architektúra času vychádza z predpokladu, že ľudia sú bytosti obývajúce čas. Čas pritom nie je len neutrálnym médiom, jednoduchou linearitou odmeriavanou pravidelným chodom hodín, čas je materiálom, z ktorého je vybudované bytie individuálnych ľudských bytostí aj celých civilizácií. Autor na základe toho nanovo definuje tie najzákladnejšie pojmy ako dom, kniha, nábytok či cestovný poriadok a ukazuje ich ako základné architektonické prvky ľudských stavieb z času. Od týchto základných archetypálnych foriem osobného prežívania času prechádza k civilizačným tendenciám, akými je kolonizácia času alebo vytváranie ornamentálnych bludiskových štruktúr. Zámerom jednotlivých textov nie je vytvoriť ucelenú teoretickú koncepciu, ale ponúknuť čitateľovi nový pohľad na tie najvšednejšie a zdanlivo najsamozrejmejšie veci každodenného života, poukázať na ich spojitosť s bytostnou snahou ľudí podmaniť si čas, vymaniť ho zo sféry prírodného a božského a pretvoriť ho na komfortný interiér aj za cenu jeho degradácie.
Fabrice Midal: Tvárou k slobode
Francúzsky filozof a spisovateľ Fabrice Midal sa svojimi knihami pokúša poskytnúť západnému človeku živú a konkrétnu odpoveď na dichotómie, ktoré ho uväzňujú: materiálne vs. spirituálne, vnútorné vs. vonkajšie ap. V tomto zámere mu pomáha rozsiahle filozofické vzdelanie, vďaka ktorému môže čerpať jednak zo západnej kultúrnej tradície (v predkladanej knihe sú to hlavne Nietzsche a Rilke), ako aj z východných tradícií, ktoré sa v posledných desaťročiach stali súčasťou Západu. Vo svojej eseji Tvárou k slobode cez viaceré príklady z diel a životov autorov, ktorí ho inšpirujú, poukazuje na to, že osobnosti duchovnej kultúry, ktoré v nej zanechali autentickú stopu, či už pochádzali z toho či onoho prostredia, museli vždy ostať verné hlbokému nároku svojho ľudského a tvorivého poslania. V čase konzumistického otupenia a existenciálnej vyprahnutosti sa pokúša západnému človeku sprostredkovať možnosť otvoriť sa a zažiť skúsenosť toho, že každý ľudský život má poslanie. Cesta k jeho poznaniu a naplneniu však nevedie po vychodených chodníčkoch, ale si od človeka vyžaduje pozornosť a zápal, ktoré musia byť neraz živené aj v samote a samotou. Fabrice Midal je aj zakladateľom Západnej školy meditácie, kde sa záujemcom pokúša mimo náboženských rámcov sprostredkovať metódy prehĺbeného vzťahovania sa k vlastnému životu.
Gabriela Badinová: Krajina hudba a jej obyvatelia II
Tvorivá kniha hudobnej náuky Krajina Hudba a jej obyvatelia II. je určená pre 6 až 8-ročné deti, navštevujúce 2. ročník prípravného štúdia na ZUŠ, alebo aj 1. ročník 1B časti.
Kniha nadväzuje na prvý diel Krajina Hudba a jej obyvatelia a tvorí ju 33 ucelených lekcií – hodín hudobnej náuky. Lekcie sú postavené tak, aby každá predstavovala pre dieťa aj pre učiteľa plnohodnotnú vyučovaciu hodinu s opakujúcim sa sledom cvičení zo 6 oblastí: 1. intonačné cvičenie, 2. sluchové cvičenie, 3. nová látka, 4. rytmické úlohy, 5. čítanie nôt, 6. hra.
Každé cvičenie má hravú formu, alebo je ilustrované v obrázkovej podobe. Kniha využíva vymaľovávanie nôt tak, ako ho uviedol 1. diel Krajiny Hudby. Obsahuje rozprávky, piesne aj básne súvisiace s preberanou novou látkou. Prináša aj námet na počúvanie hudby v spojitosti s predstavovaním dychových nástrojov. Každá úloha, hra a cvičenie má krátke vysvetľujúce pokyny.
Na začiatku knihy sú umiestnené metodické pokyny pre učiteľa a v závere je notová príloha piesní, ktoré sú zoradené abecedne a majú akordické značky pre sprievodnú hru. Rozsah učiva je v súlade so Štátnym vzdelávacím programom pre prípravné štúdium typu A s presahom do 1. roč. 1B. časti, môžete teda s knihou pracovať vyše roka. Kniha je odporučená Ministerstvom školstva SR a má pridelenú odporúčaciu doložku.
Mikuláš Šoóš: Stupaje
V týchto krátkych a strohých esejistických textoch sa autor pokúša identifikovať, popísať a následne aj demaskovať tie spoločenské javy, a to bez ohľadu na typ režimu, v ktorých sa mu „prichodilo“ žiť, ktorých výskyt deformujú „optimálny“spoločenský vývin, sú identifikovateľné ako problémové, a ktoré pregnantne signifikujú ich negatívne stránky. Ide napríklad o také javy ako globalizácia, prznenie a ničenie miest a sídel, rapídny úbytok poľnohospodárskej pôdy, rozkrádanie a tunelovanie, korupcia, zintenzívnenie koristníckeho spôsobu hospodárenia, kríza demokratických princípov a podobne. Okrem celospoločenských tém sa autor čiastočne dotýka aj osobných zlomových udalostí, ktoré ho jednoznačne ovplyvnili. Kniha je určená širokej čitateľskej verejnosti, najmä takej, ktorá sa nebojí kritického postoja a analytickej reflexie.
Harold Pinter: Rôzne hlasy
Harold Pinter (známy aj ako Harold Pinta či David Baron), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 2005, bol svetoznámy dramatik a básnik. Venoval sa však aj prozaickej tvorbe, ako aj písaniu článkov, prostredníctvom ktorých komentoval významné politické udalosti. Predkladaná kniha obsahuje autorov vlastný výber z vyše päťdesiatich rokov jeho prozaickej a básnickej tvorby, no zároveň prináša aj články politické, v ktorých kriticky reaguje najmä na porušovanie ľudských práv a slobôd. Kniha je rozdelená do piatich sekcií. Prvá obsahuje literatúru faktu o divadle a prináša zaujímavý pohľad do myslenia dramatikov a scenáristov. Sekcie dva a tri sa venujú Pinterovej poézii a beletrii. Vo štvrtej sekcii sa autor venuje politicky orientovaným esejam, ktoré Pinter publikoval v rôznych novinách a časopisoch, súvisiacich najmä s politikou Spojených štátov amerických a ich medzinárodnými vzťahmi. V poslednej sekcii je predstavená autorova poézia, ktorej témou je vojna.
Emmanuel Levinas: Boh prichádza v idei
Kniha esejí Boh prichádza v idei z ústredných oblastí filozofie náboženstva nám dáva svedectvo o pokuse tematizovať transcendenciu bez toho, aby siahla po tom, aký má charakter toto transcendentálne. Zvláštnu pozornosť pritom Levinas venuje tomu, aby sa vysporiadal s dedičstvom Husserlovej fenomenológie a Descartesovou ideou nekonečna. Levinas v nej nachádza model myslenia, ktoré sa necháva nekonečne zasiahnuť Bohom, ktorý je transcendentný až po jeho neprítomnosť, a ktorý sa dáva spoznať v bezpodmienečnom záväzku zodpovednosti. Ťažiskom je u Levinasa profetizmus, ktorý je úzko prepojený s hovorením o Bohu. Profetická filozofia je zdanlivým paradoxom, ktorý Levinas akceptuje.
Marie-Madeleine Davyová: Simone Weilová
Pre krátkosť svojej pozemskej púte francúzska filozofka, politická mysliteľka, odborárka a mystička Simone Weilová nestihla vstúpiť do širšieho povedomia. Keď sa ale v povojnovom období objavili prvé vydania jej diela, bolo zrejmé, že ide o celkom mimoriadny zjav, a to nielen z intelektuálneho, ale aj z ľudského hľadiska. Medievalistka Marie-Madeleine Davyová, ktorá Weilovú osobne poznala, v roku 1956 vydala prvú monografiu, venovanú tejto pozoruhodnej intelektuálke. Predhovor ku knižke napísal filozof Gabriel Marcel. Na ploche sto tridsiatich strán sa Davyová najprv venuje predstaveniu Simone Weilovej a jej životnému príbehu, v ďalších kapitolách s mimoriadnym citom rozoberá základné tematické okruhy, pojmy a smerovania Weilovej reflexie. Takisto uvádza citácie z Weilovej diela, o ktoré sa opiera vo svojom výklade. Davyovej monografia predstavuje fundovaný úvod do štúdia mimoriadne kvalitného mysliteľského diela Simone Weilovej, autorky, ktorá je v slovenskom povedomí ešte stále málo známa a ktorej hlboký duchovný rozmer si v súčasnej dobe najrozmanitejších kríz zaslúži, aby bol predmetom záujmu pre ľudí, hľadajúcich taký pohľad na tieto krízy, ktorý by im pomohol sformulovať skutočne prijateľné východiská.
Roman Graf: Pád
Roman Graf (narodený v roku 1978) je mladý švajčiarsky spisovateľ, žijúci striedavo v Berlíne a vo Švajčiarsku. Vo svojom románe Pád rozpráva o túre dvojice mladých ľudí, ktorí s nadšením očakávali, že dosiahnu vytýčený cieľ. Ibaže z tejto túry sa vplyvom rozličných objektívnych (počasie) ako aj subjektívnych (rozpory medzi účastníkmi) dôvodov vyvinuli okolnosti, ktoré sa môžu chápať nie ako vzostupné smerovanie k vytýčenému cieľu, ale skôr ako pád. A hoci kniha popisuje peripetiu vzťahu mladého páru, oprávnene ju môžeme vnímať ako metaforu o dnešnom stave sveta. Je pretkaná nielen príťažlivými opismi prírodnej scenérie, či plastickým podaním charakterov oboch postáv, ale aj filozofujúcimi pasážami.
Jean Baudrillard: Heslá
Jean Baudrillard je známy francúzsky postmoderný filozof, sociológ a fotograf. V knihe Heslá spôsobom autokomentára vysvetľuje sám seba, resp. základné pojmy, ktoré vo svojich ostatných knihách (Symbolická výmena a smrť, Priezračnosť zla, Simulakra a simulácia, Amerika, Zabudnúť na Foucaulta, atď.) filozoficky rozpracoval (podobe ako to svojho času urobil G. Deleuze vo svojom Abecedaire). Pojmy, ktoré Baudrillard v knihe slovníkovým spôsobom objasňuje, sú: objekt/predmet, hodnota, symbolická výmena, zvádzanie, aleatorickosť, virtualita, chaos, hranica, dokonalý zločin, osud, myslenie, obscénnosť, virtualita, priezračnosť zla, dualita. Štruktúra knihy je teda daná slovníkovým, abecedným zoradením jednotlivých hesiel za sebou. Všetky uvedené heslá sa priebežne objavujú v rozmanitých variáciách vo viacerých Baudrillardových textoch. Baudrillard zatiaľ do slovenčiny nebol preložený, predkladaná kniha je jeho prvý slovenský preklad.
René Guénon: Symbolika kríža
V roku 1931 vyšla štúdia Symbolika kríža Reného Guénona. Jej tematickým jadrom sa stáva symbol, patriaci podľa autorových slov „do skupiny symbolov spoločných pre takmer všetky tradície, čo považujeme za znak, že tieto symboly sú priamo späté s prvotnou Tradíciou“: ide o symbol kríža. Guénon sa nezaoberá spojením kríža s určitou konkrétnou náboženskou tradíciou a jej zakladajúcou udalosťou, zaujíma vyššie hľadisko a venuje sa predstaveniu univerzálnej hodnoty tohto symbolu; v tejto súvislosti formuluje výčitku voči kresťanstvu, ktoré „akoby v istom zmysle zabudlo na symbolický charakter kríža a vidí v ňom iba odkaz na určitú historickú udalosť“.
Guénon v knihe putuje naprieč rôznymi duchovnými tradíciami, využívajúc svoje hlboké znalosti týchto tradícií poukazuje na univerzálnu symboliku tvaru kríža; tá sa vo svojom plnom rozvinutí stáva geometrickým a priestorovým zobrazením duchovných možností ľudskej bytosti, ako aj sprostredkovateľom poznatkov o usporiadaní Univerza, a je úzko spojená s koncepciami mókše, Oslobodenia v hinduistickej tradícii, Univerzálneho Človeka v ezoterickom islame či Adama Kadmona v hebrejskej kabale. Guénon podrobne osvetľuje rôzne aspekty symboliky geometrického tvaru kríža a jej súvislosti; vďaka autorovej dôkladnosti a znalosti hlbokých spojitostí sa čitateľ môže dotknúť pravej funkcie tohto univerzálneho symbolu: vonkajší geometrický tvar sa stáva obrazom duchovnej cesty človeka putujúceho za Poznaním, fyzický priestor sa vďaka rozvinutiu symboliky kríža zjednocuje s vnútorným priestorom človeka.
Dalfar: Ex Libris
Autor, ktorý sa predstavuje pod pseudonymom Dalfar, sa v tomto výbere z textov, esejí a úvah z oblasti literatúry a kultúry zaoberá priestorom textu a spôsobmi jeho prežívania. Texty, často marginálie a aforistické skratky, sa venujú konkrétnym dielam, ale aj spôsobom vnímania a prežívania života. Snažia sa tak postihnúť univerzálne vzorce fungovania človeka a sveta, zároveň však kladú dôraz na dôležitosť individuálneho vnímania a interpretovania. Odrážajú posolstvo, že aj k tej najvšednejšej veci možno zaujímať osobité postoje a že jedine takto, cez originalitu namierenú voči svetu a umeniu, vytvárame svoj vlastný, individuálny profil, v ktorom sme schopní vnímať a žiť sami za seba. Kniha sa tak snaží byť skôr univerzálnou výzvou či návodom určeným najširšiemu obecenstvu, nie odbornou tézou či vymedzenou interpretáciou konkrétnych diel.
János Vaszary: Na dvere buchocú
Do života Jánosa Vaszaryho, divadelného riaditeľa, divadelného a filmového režiséra, spisovateľa, dramatika, scenáristu, a jeho manželky Lili Murátiovej, oslavovanej divadelnej a filmovej herečky, v roku 1944 vstúpili dejiny. Utekajú pred vojnou a sovietskymi tankami, ale ich auto sa pokazí. Červená armáda uzatvorí vojenský kruh okolo Budapešti a tak manželský pár nútene zostáva v hlavnom meste. Od tej chvíle až do jari 1946 sa ich život stáva jediným bolestným veľkým útekom: viackrát sa dostávajú do väzenia ruskej vojenskej polície, sú blízko vlastnej popravy, ale aj znásilnenia. Tieto a ešte ďalšie neuveriteľné dobrodružstvá môžeme sledovať pri čítaní týchto autobiografických zápiskov a pri úteku smerom na západ sledovať ich boj o vlastnú holú existenciu. Kniha je preplnená takými spomienkami, ktoré v sebe nesú hlboké a závažné pravdy. Patrí medzi najpôsobivejšie a najnapínavejšie literárne dielo posledných rokov na maďarskom knižnom trhu.
Robert Walser: Pocestný
Výber z krátkych próz, čŕt a miniatúr predstavuje švajčiarskeho spisovateľa Roberta Walsera, patriaceho medzi najväčších nemecky píšucich autorov prvej polovice XX. storočia. Walser vo svojich prózach píše o konkrétnych ľuďoch a obyčajných veciach a dokáže ich vidieť v nezvyčajných polohách, dodať im prekvapujúcu hĺbku a nečakaný rozmer, pričom svojím prenikavým pohľadom odhaľuje aktuálne, ale aj budúce rozpory a konflikty svojej doby. Iskrivá priezračnosť jeho próz pramení z faktu, že materiál pre svoje texty čerpá z vlastnej skúsenosti, len z vlastného autentického zážitku či z bezprostredného intuitívneho potešenia zo základných vecí života, ktoré ponúkajú príroda a spoločenstvo ľudí. Jeho prózy sú na jednej strane spoločensky kritické, často ironické, no na strane druhej plné pochopenia a nestrojenej láskavosti. A navyše sú očarujúco svieže a stroho duchaplné.
Helmuth Plessner: Moc a ľudská povaha, Emancipácia moci
Predkladaná publikácia je prvým knižným prekladom Helmutha Plessnera do slovenčiny. V prvej eseji Moc a ľudská povaha sú prítomné základné východiská Plessnerovej antropologickej filozofie ako pozicionalita, teda spôsob umiestnenia človeka v prostredí, rozdiel medzi centrickou a excentrickou pozíciou človeka a spôsoby, akými človek dokáže prekročiť svoj vlastný stred. Po vzore filozofov existencie Jaspersa a Heideggera nie je Plessnerov človek nikdy hotovým výtvorom, ale neustálym procesom sebautvárania jednak počas vlastného života a potom aj na poli dejín, kde sa človek po vzore Diltheyovho historizmu stretáva so sebou samým. V druhej eseji Emancipácia moci sa jasne zrkadlí autorovo presvedčenie, že ak má mať filozofia či antropológia zmysel, musí byť politická. Podľa Plessnera sa človek vyznačuje biologicky danou potrebou moci, pričom predstava absolútnej moci zostáva pre jedincov rovnako neodolateľná tak v minulosti ako aj v súčasnosti. Moc sa podľa Plessnera v dejinách ľudstva nemení, menia sa len spôsoby jej uplatňovania.
Emmanuel Levinas: Štyri talmudické čítania
Kniha je prvým knižným prekladom Levinasa do slovenčiny. Obsahuje štyri prednášky (Voči blížnemu, Pokušenie pokušenia, Zem zasľúbená alebo zem dovolená, Strý ako svet), prednesené v rokoch 1963-1966 na kolokviu židovských intelektuálov v Paríži. Tieto talmudické komentáre sú, ako hovorí Levinas, pokusom preložiť židovské myslenie do jazyka súčastnosti. To znamená, že na jednej strane objasňujú prostredníctvom židovských textov problémy, ktorým čelíme dnes, na druhej strane vysvetľujú zmysel týchto textov prostredníctvom súčasných problémov.
René Guénon: Človek a jeho naplnenie podľa védánty
V knihe Človek a jeho naplnenie podľa védánty, ktorá je prvým rozsiahlym metafyzickým dielom Reného Guénona (* 1886 – † 1951), autor do hĺbky analyzuje všetky základné pojmy védánty, ktorá je podľa indickej tradície zavŕšením a najvyšším stupňom Véd. Guénon sa po celý život venoval hlbokému štúdiu najvýznamnejších východných učení (védánta, taoizmus, súfizmus), preto mu jeho erudícia umožnila nachádzať prínosné paralely medzi nimi, poukazovať na ich vzájomné vplyvy, ako aj na obzor, ktorý otvárajú a ktorý sa podstatne líši od obzoru filozofie v západnom ponímaní. Guénon sám o sebe hovorí ako o „sprostredkovateľovi“ náuk, ktoré majú nadindividuálny charakter. V súlade s tým ponúka verný a detailný pohľad na védántu, ktorý je v prevažnej miere inšpirovaný šivaistickou interpretáciou významného svätca Šankaráčárju. Podľa viacerých ide o najpresnejšie uchopenie védánty z pera západného autora.
Kniha je doplnená prácou Východná metafyzika, prednesenou na parížskej Sorbonne v roku 1925, ktorá predstavuje stručné zhrnutie autorových postojov k ponukám Východu a Západu.
Martin Heidegger: Zdroj umeleckého diela
Rozsiahla esej Martina Heideggera Zdroj umeleckého diela z roku 1936 patrí k textom, ktorých význam je priesečníkom troch určení: filozofického, estetického a dejinného. Filozoficky ide o prekonanie subjektivistického nazerania na dielo, kde v popredí je „psychológia“ tvorcu a recipienta. Esteticky Heidegger do centra svojho uvažovania vložil fenomén diela. Umelecké dielo je podľa jeho názoru najdôležitejším sprostredkovateľom toho, ako človek vidí skutočnosť. Heidegger sa usiluje dielu vrátiť dejinnú a spoločenskú „autoritu“, chce, aby sme boli schopní znova vnímať auru umeleckého diela ako schopnosť diela odkrývať pravdu bytia. Preto sa vo svojej eseji vracia k elementárnym otázkam, apeluje na pôvodnú skúsenosť umeleckého diela. M. Heidegger stavia na opozícii umenia a vedy, umenia a techniky. Umelecké dielo nie je nástrojom, má zmysel samo v sebe. O súčasnom umení a o súčasnosti Heidegger uvažuje z hľadiska autentickej minulosti. Sila a účinnosť, pravda umeleckého diela nemá s technikou nič spoločné. Umelecké dielo presahuje svoju vytvorenosť, je otváraním významového priestoru, v ktorom spoločenstvo žije. Keď Heidegger hovorí o „pravde“ diela, má na mysli tajomnú koreláciu estetickej, existenciálnej a gnozeologickej hodnoty. Veľkosť umeleckého diela je daná práve tým, že dobové problémy dokáže predstaviť na pozadí pochopenia základných existenciálnych problémov človeka. Dielo ukazuje a predstavuje svet, presnejšie, ukazuje udalosť na pozadí pochopenia sveta. Dielo svojimi hĺbkovými štruktúrami nielen reprezentuje „ducha“ doby, ale dobu vytvára. Súčasťou knihy je aj vysvetľujúci úvod od H. G. Gadamera, vari najvplyvnejšieho Heideggerovho žiaka.
Mikuláš Šoóš: Roky nádeje 1968-1969
Čo znamenalo v dejinnom toku života spoločnosti vzopätie, ktoré sa viaže k roku 1968? Bolo to jednak enormné úsilie o nápravu prechmatov a deformácií, ktoré sa nakopili v rokoch 50-tych. Ale šlo aj o niečo viac. Šlo najmä o demokraciu, čiže o vládu ľudu, ktorý sa pokúšal formovať veci verejné, snažil sa hovoriť do toho, ako majú vyzerať kontúry spoločenských vzťahov. Šlo o to vybudovať taký poriadok, v ktorom by nevládla sila či násilie, ani sila peňazí, ale to, čo sa chápe pod pojmom spravodlivosť. A väčšina vtedajšej vysokoškolskej komunity bola pri tom. V tejto knihe sú zozbierané všetky jej aktivity, ktoré to potvrdzujú. Aby nezapadli do bezodného prepadliska dejín. Aby to zostalo zaznamenané. Pôvodným zámerom autora bolo na konkrétnych príbehoch konkrétnych aktérov pripomenúť si najmä tie akcie na pôde Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorých sa sami zúčastnili, alebo ktoré priamo organizovali. Toto úzke zameranie ale postupne rozšíril na ďalšie vysokoškolské centrá.
František Novosád: Čo? Ako? Prečo?
Úvahy Františka Novosáda vychádzajú z presvedčenia, že aparát vypracovaný klasickou filozofiou v línii T. Hobbes – G. W. F. Hegel – K. Marx – M. Weber je uplatniteľný aj pri analýze problémov súčasného sveta. Dejiny sociálnych a politických ideí traktuje v úzkej nadväznosti na dobové kontexty a chápe ich ako špecifický typ odpovedí na problémy, s ktorými zápasili konkrétne spoločnosti, ako špecifické postupy, ktorými spoločnosti interpretujú svoje možnosti a svoje obmedzenia. Zároveň berie do úvahy umiestnenie teórií v konkrétnych ideových tradíciách. Každá teoretická koncepcia vždy obsahuje aj polemickú zložku, nadväzuje na predchádzajúce teórie, kritizuje ich, je súhlasom alebo polemikou s konkurujúcimi názormi. Dôležitou témou jeho uvažovania je analýza pojmu sociálny poriadok. Sociálny poriadok chápe primárne ako historicky sa meniaci komplex koordinácii prostredníctvom empatie, spoločných hodnôt, násilia, výmen a zmlúv. Jednotlivé typy spoločností sa potom rozlišujú podľa toho, ako sú jednotlivé formy koordinácie inštitucionalizované a podľa toho, ako sa menia väzby medzi jednotlivými spôsobmi koordinácie. Osobitnú pozornosť venuje vzťahu medzi koordináciami prostredníctvom hodnotových systémov a aparátov násilia.
Renáta Kanichová: Nemecká filozofická terminológia
Koncepčným zámerom práce je vyplniť medzeru v oblasti lingvistického výskumu terminologického fondu filozofie a vytvoriť metodologickú platformu pre aplikovaný lingvistický výskum filozofickej terminológie. Terminologický aparát filozofie, vzhľadom na jeho špecifický charakter, ktorý je determinovaný širokou poznatkovou bázou filozofie, rôznorodými ideovými prúdmi a koncepčnými osobitosťami, nebol doteraz synchrónno-lingvisticky skúmaný. Cieľom tejto knihy je predstaviť viacaspektovú typologickú analýzu filozofickej terminológie (Schnädelbach, Holata, Kanichová) a na ňu nadväzujúci sémantický rozbor čiastkového súboru nemeckej filozofickej terminológie 20. storočia. Základom analýzy je systémová a sémantická korelácia odbornej a bežnej lexiky – jej jadro tvorí atraktívny sémantický potenciál vybraných nemeckých termínov a genetická súvislosť s paralelnými bežnými jednotkami nemeckého spisovného jazyka. V práci je so zreteľom na predmet skúmania uplatnený interdisciplinárny prístup. Zvolený metodický postup v empirickej časti práce reflektuje nové tendencie v riešení zložitého vzťahu jazyka a myslenia a opiera sa o explanačný potenciál troch jazykovedných disciplín: náuku o terminológii (Horecký, Wüster), lexikálnu sémantiku (Dolník, Lutzeier) a lexikografiu (Buzássyová). Prínos práce sa odráža v jej náročnom tematickom a koncepčnom poňatí, kombinovanom štrukturalisticko-kontextovo-konceptualistickom prístupe a v neposlednom rade v sprostredkovaní kľúča na riešenie dôležitých translatologických problémov.
George Orwell: Hold Katalánsku
Kniha Georga Orwella Hold Katalánsku, v ktorej opisuje vlastné skúsenosti a zážitky zo španielskej občianskej vojny, zaujíma v jeho živote a myšlienkovom vývoji výnimočné miesto. Do Španielska totižto šiel preto, aby na vlastnej koži zažil autentický socializmus, ktorý pre obrovskú väčšinu ľudí znamená beztriednu spoločnosť, alebo neznamená vôbec nič. Orwell hneď po príchode do Španielska vstúpil do milície POUM, trockistickej frakcie robotnícko-roľníckeho bloku, a tým bol jeho osud, ako aj osud ostatných členov strany, spečatený. PSUC, strana komunistickej III. Internacionály, si totižto osobovala právo zlikvidovať všetkých, ktorí s ňou nesúhlasili. Totižto kým POUM považovali boj proti Francovi a fašizmu za súčasť politickej a sociálnej revolúcie, zatiaľ PSUC nespojovali porazenie Franca so sociálnou a politickou revolúciou. Tento fakt bol v občianskej vojne pre Orwella deprimujúci. Na vlastné oči videl, ako si komunisti vymýšľajú proti svojim ideologickým odporcom tie najkrkolomnejšie obvinenia a ako sa všetkými prostriedkami usilujú o ich vyvraždenie, ako samoúčelne prekrúcajú fakty a nezakryte nimi manipulujú. A bezprostredne videl a zažil aj konkrétnu formu stalinských metód, a nezákonné praktiky, ktoré boli riadené odkiaľsi zo zákulisia. Videl a zažil, ako čestných, zodpovedných a obetavých bojovníkov v radoch rôznych politických zoskupení prenasledovali, diskreditovali, mučili, väznili a bezohľadne vraždili. O čo teda šlo v občianskej vojne v Španielsku na strane vládnych zoskupení? Podľa Orwellových slov: „Bolo to nepriateľstvo medzi tými, ktorí si želali pokračovať v revolúcii a tými, ktorí revolúciu chceli zastaviť, či zabrániť jej. V konečnom dôsledku šlo o konflikt medzi anarchistami a komunistami.“ Okrem verného zachytenia procesu ovládnutia španielskych mocenských orgánov sovietskymi „poradcami“ Orwell identifikoval aj iracionalizmus totalitarizmu a odkryl jeho mrazivé klamstvo.
Peter Ondreička: Milovanie – smrť – maľovanie
Maliar Peter Ondreička (1947 – 1990) patrí bohužiaľ k „polozabudnutým“ postavám slovenského moderného a súčasného umenia. Nemal veľa samostatných výstav, jeho dielo bolo umeleckohistoricky reflektované iba čiastočne, ostalo takmer neinterpretované, odborne a dokumentačne nespracované. Jeho tvorba vždy stála a odohrávala sa akoby na okraji, bez najmenšej ambície stať sa súčasťou dobového výtvarného života a diania. Bol osamelým bežcom, tvoril nezávisle a do istej miery aj osamotene, stál nielen mimo oficiálneho, ale aj neoficiálneho diania, boli mu vzdialené nielen snaženia na poli tzv. angažovaného umenia, ale aj zápasy na opačnej strane dobového spektra o konceptuálnu a dematerializovanú paradigmu umenia. Ako osobnosť zložitá, introvertná, so silnou výtvarnou intuíciou a vnútorným videním sa skôr obracal k starým majstrom, k tradícii. Formálne zložky umeleckého diela a názorové napredovanie preňho vôbec neboli dôležité. Preňho bolo umenie predovšetkým činnosťou, cez ktorú sa sám vyrovnával nielen so svetom, v ktorom musel žiť (nie jednoducho a ľahko), a ktorý chcel pochopiť aj uchopiť hlbšie, dôslednejšie, úprimnejšie, ako to videl okolo seba. A maľovanie bolo preňho nielen zápasom s vlastnými vnútornými démonmi, s prežívaniami, smútkami, depresiami, ktorým bol neustále vystavený aj cez svoju zložitú ľudskú povahu, ale aj očistnou, katarznou činnosťou, cez ktorú prinášal a sprostredkúval svoje vlastné ľudské poznanie a umelecké zážitky iným.
Jozef Piaček: Synkriticizmus – filozofia konkordancie
Jozef Piaček je slovenský filozof, tvorca prvej slovenskej elektronickej filozofickej encyklopédie FILIT, v súčasnosti rozvíjanej pod názvom Pomocný slovník filozofa, autor prvého prekladu anglickej filozofickej monografie do slovenčiny (E. Cassirer: Esej o človeku, 1977), autor prvej syntetickej monografie o fenomenológii v Slovensku (Marxizmus a kríza fenomenológie, 1984, ktorej titul pri odovzdaní do tlače v r. 1982 znel: Pôvodné východisko vedeckého poznania u E. Husserla) a tvorca prvej pôvodnej slovenskej filozofickej koncepcie nazývanej synkriticizmus. Jozef Piaček pôsobil na Katedre filozofie a dejín filozofie FiF UK v Bratislave, kde prednášal dejiny svetovej filozofie, fenomenológiu a existencializmus, úvod do tvorby hypertextových dokumentov a systémov a po vytvorení synkriticizmu jeho základy. Hlavným dielom J. Piačeka je monografia Synkriticizmus – filozofia konkordancie. Dielo Jozefa Piačeka je príležitosťou ujasňovať si vlastné prístupy k tomu, čo nás páli. Ukazuje možnosti a zmysluplnosť ciest ako sa vymaniť z krízy v najvšeobecnejšom zmysle slova – zo spoločenskej, z politickej, z krízy vo vede, v náboženstve, v rodine, ako aj z krízy osobnej. Inej cesty ako vlastnej pri hľadaní východiska z ťažkostí totižto niet. Pritom zodpovednosť ľudského jedinca pri tomto hľadaní nie je delegovateľná na druhých. Proces vymaňovania sa z krízy je synkríza, čiže také splietanie vlákien vlastných činov, aby sa nezauzlili, najmä vlákna boja a lásky. Príčinou ťažkostí je roztrieštenosť záujmov ega a cestou oslobodenia jeho rozpustenie (deegoizácia). Autor v predkladanej knihe vysvetľuje filozofiu ako odhaľovanie, skúmanie a rozširovanie predpokladov premeny spoločnosti na spoločenstvo kultúrne a ľudského jedinca na jeho člena, pričom kultúrnosť spočíva v schopnosti pretvárať zlo na dobro a škaredé na pekné.
Étienne de La Boétie: O dobrovoľnom otroctve
Étienne de La Boétie bol francúzsky spisovateľ, politik a renesančný filozof. Pochádzal zo vzdelanej právnickej rodiny. Študoval na viacerých školách, právo najmä v Orléans, kde v roku 1553 získal aj licenciát. Následne bol zamestnaný v niekoľkých parlamentoch, napokon v Bordeaux. Étienne de La Boétie je v obecnom vedomí známy jednak ako skvelý príklad humanistického priateľstva (k Montaignovi), jednak v modernej Európskej kultúre ako prvý ostro kritický, pritom ale analytický autor pamfletu proti tyranii. V jeho pozostalosti sa nachádzali aj básne, adaptácia Ariosta a niekoľko prekladov, ale tieto práce sú podružné. O to významnejší je politický spis Návrh na zmierenie roztržiek, v ktorom sa pokúša o zmier medzi konfesionálnymi fanatikmi a štátnym terorizmom, ale najmä O dobrovoľnom otroctve. Hlavnou tézou tohto spisu je, že človek sa rodí slobodný a dobrý. Rôzne formy utláčania a despotizmu sú strašné, ale najhroznejšie je to, že tyranom a tyranii sa podriaďujú celé národy. A hocako je to protirečivé a teda nepochopiteľné, podriadená odovzdanosť sa stala druhou prirodzenosťou človeka, ktorý sa pritom rodí slobodný. Východiskom z toho môže byť prebudenie k politickej aktivite. Významnú úlohu v tom zohráva nielen presviedčanie ľudí, ale aj aktivita inteligencie, výsmech predstavy o božskom pôvode monarchie, a pochopenie, že aj takto odcudzená moc vlastne závisí od ľudu.
Ivan Alexejevič Bunin: Prekliate dni
Ivan Bunin bol popredný predstaviteľ ruskej prózy prvej polovice 20. storočia. Vo svojich prácach s nostalgiou zachytil nenávratne stratený svet patriarchálneho Ruska a postupný úpadok jeho svojbytnej kultúry, spôsobený rozkladnými spoloženskými zmenami, pričom klasickú rozprávačskú techniku ruskej prózy obohatil o modernistické, najmä existencialistické motívy. Ivan Bunin principiálne odmietal všetky revolúcie, či to bola veľká francúzska revolúcia, alebo Ruská revolúcia v roku 1905. Samozrejme neprijal ani VOSR v roku 1917. Najprv pred ňou utiekol na Krym a potom na začiatku roka 1920 s manželkou opustil aj samotné Rusko a usídlil sa v Paríži, kde žil v emigrácii až do svojej smrti. V knihe Prekliate dni, ktorá je jeho denníkom, zachytáva krutosť a nemilosrdnosť ruskej revolúcie 1917. Písal ho v Moskve a v Odese v čase, keď sa chystal do emigrácie, uvedomujúc si, že Rusko už asi nikdy viac neuvidí. Pri jeho čítaní v nás skrsne pocit, ako keby na pozadí „večnej“ ruskej prírody oživli figúrky z jeho dedinských próz. Hrdinom denníka je ale v skutočnosti odľudštený, zmanipulovaný dav, niekdajší „svätý ruský ľud“. Bunin neúprosne odhaľuje sebaklam, tak charakteristický pre ruskú inteligenciu, a síce zbožňovanie ľudu, za ktorým sa v skutočnosti skrývala hlboká ľahostajnosť k nemu. Bunin píše o tom, že ruská inteligencia, žijúca v očarení kolektivistických ideálov, snívajúca iba o ľude a ľudstve, sedliaka vôbec nevnímala. V Buninovom chápaní ruská revolúcia znamenala jednoznačný koniec historického Ruska. Preňho to bola apokalypsa, katastrofa, ktorú prežíval na vlastnej koži. Preto bol presvedčený, že tú pohromu nemôže ospravedlniť nijaký utopický sen, či osobná mytológia. Ivanovi Buninovi v roku 1933 udelila Švédska akadémia Nobelovu cenu za literatúru so zreteľom na jeho celoživotné dielo, ako aj na prekrásny lyrický autobiografický román Arsenievov život. Ivan Bunin sa tak stal prvým ruským spisovateľom, ktorý túto prestížnu cenu dostal, a ako to vyplýva z citátu rozhodnutia akadémie, udelili mu ju „za prísne umelecké majstrovstvo, ktorým nadviazal na ruské klasické tradície v písaní prózy“.
Gabriela Badinová: Metodické návrhy, postupy a odporúčania
Metodické návrhy, postupy a odporúčania, usmerňujú pedagógov, ako možno využiť publikáciu Krajina Hudba a jej obyvatelia pri preberaní učiva, stanoveného učebnými osnovami hudobnej náuky v základných umeleckých školách, materských školách, aj ako materiál, spestrujúci hudobnú náuku pre základné školy. Metodika je určená ku knihe Krajina Hudba a jej obyvatelia
Gabriela Badinová: Krajina Hudba a jej obyvatelia
Kniha Krajina Hudba a jej obyvatelia je plnofarebná, bohato ilustrovaná publikácia, určená na vyučovanie hudobnej náuky pre predškolské deti vo veku 5. rokov (niektoré označené časti knihy aj pre štvorročné deti) a ich rodičov, pričom môže slúžiť ako tzv. hudobný predškolák, v ktorom ešte negramotné deti rozoznávajú noty na základe farieb, nie písaného textu. Spievanie, vymaľovávanie a kreslenie v pracovných listoch sú hlavnými aktivitami, ktorými si dieťa pojmy, ktoré mu rodič v rozprávkach prečíta, môže opakovať a upevňovať.
Kniha je plná rozprávok, obrázkov, piesní, básní a zábavných úloh, pomocou ktorých sa deťom poodhalí svet nôt a hudobných pomlčiek. Tie tu berú na seba podobu rozprávkových postavičiek, ktoré bývajú v domčekoch z notových osnov a prežívajú príbehy, ktoré deťom vysvetľujú vzájomné súvislosti jednotlivých hudobných pojmov.
Napriek hravosti a rozprávkovosti však obsah knihy rešpektuje odbornosť pojmov, ako požiadavku, ktorú na ňu kladie exaktnosť hudobnej náuky. Dodržiava didakticko-metodické zásady, ktoré určujú postupnosť materiálu v knihe. Zrozumiteľnosť jeho stvárnenia bola overovaná počas 9. rokov vyučovania a hrania sa so 4-5-ročnými deťmi na pôde základnej umeleckej školy.
Copyright © hronka.sk